Dcéry a mamy

 /trochu aj o živote/

 

Keď si občas povzdychnete nad konaním svojej mamy, napadlo vám už niekedy, že i vaša mama kedysi bola  dievčatko s hlavou plnou snov a plánov, či slečnou, ktorá pokukovala po chlapcoch?

Kolobeh života sa opakuje. A ak sa so svojou mamou porozprávate o časoch, kedy ešte nebola vydatá pani, možno budete veľmi prekvapené, aké ste si podobné.
Moja mama tu už nie je niečo vyše päť rokov. Odišla bolestivo a hoci sme si mnohé záležitosti doriešili, mnohé ostali nedopovedané…
V poslednej dobe ma ťahá počúvať piesne jej obľúbenej speváčky s krásne sfarbeným hlasom - Sandie Shaw.

 

Počúvam a v duchu si skladám čriepky spomienok, ktoré mám na ňu len sprostredkovane. Buď priamo od nej, alebo od jej sestier. Pretože sú to spomienky na dobu „predo mnou“
Mohol byť približne rok 1967, moja mama mala 16 rokov a chodila na strojársku učňovku. Spolu s mladšími sestrami sledovali hudbu a môdu, aká sa vtedy nosila.
V tej dobe sa ešte v rádiách hrali piesne zahraničných spevákov a viem si živo predstaviť, ako tie štyri baby viseli ušami na rádiu a držali palce svojmu obľúbencovi, aby sa v rebríčku popularity umiestnil čo najvyššie.
Viem iste že moja teta – mamina mladšia sestra si lepila do zošita obrázky vystrihnuté z časopisov. Spevákov a speváčky, hercov... písala si k nim veršíky, texty piesní… Možno si niečo podobné lepila i moja mama.

Ako malá som v rukách často držala a listovala pamätník, do ktorého pre moju mamu kreslili jej kamaráti na pamiatku. Milé obrázky, kreslené pastelkami, ale aj vodovkami, s venovaniami a dátumami.

„Káč, káč kačica, čierna biela slepica.
Pod stolom sú drobce, kura vodu slopce.“

Tento veršík mi ostal v hlave dodnes. Vtedy som celkom nechápala, kto a prečo mojej mame kreslil také smiešne obrázky a ešte smiešnejšie veršíky.
Boli to jej spomienky na papieri.

Neviem veľa o speváčke Sandie Shaw. Viem len toľko, že moja mama ňou musela byť nadšená, možno až posadnutá.
Sandie spievala bosá. Naozaj som poctivo sledovala staré videá a pozerala jej na nohy. Možno som nepozrela všetky dostupné, ale topánky som na jej nohách nevidela.
No a moja mama po jej vzore chodila bosá tiež. Dokonca i do školy. Autobusom, vlakom (škola bola vo vedľajšom meste) proste šla bosá.
Nuž, chcelo to parádnu dávku odvahy!

Moja mama bola najstaršia zo sestier a v duchu vtedy ešte fungujúcich tradícií, bola predĺženou rukou svojej mamy. Vždy mala zmysel pre poriadok (toto puntičkárenie podedila po svojom otcovi, ktorý mal v zásuvke ceruzky poukladané podľa veľkosti a vždy ostro zastrúhané) a jej mama jej nechávala na starosť upratovanie v špajzi, skriniach, kúpeľni...
Možno si mama touto svojou rebéliou kompenzovala rolu poslušnej dcéry doma.
Raz vraj prišla do školy v tak krátkej sukni, že ju vykázali z jedálne školy.
V maminej skrini dlho viseli šaty z čias jej mladosti. Áčkový strih bez rukávov, z látky pretkávanej striebornou niťou.
Samozrejme, že som ich mala mnohokrát na sebe.
Poviem vám, tá strieborná niť škriabala ako šmirgel a šaty boli tak krátke, že predklon v nich hraničil s mravnostným deliktom.
Tvrdohlavá svojská Rebelka s hlavou plnou hudby a plánov.
Mama chodila na strojársku učňovku, ale chcela študovať ďalej, aby získala maturitu.
No vtedy niekedy sa bláznivo zamilovala do paraglána so vzhľadom Alana Delona.

 

/Áno, paraglán je parašutista. Pozerajte na toho fešáka celkom vpravo./

Maturita letela do hája, spolu s novučkými učebnicami a zošitmi. Mama stretla lásku svojho života a paradoxne i svoju najväčšiu skazu. Ale tak to už býva.

Vzali sa.
Napriek nevôli rodičov oboch.
Ja som sa narodila rok po svadbe. A postupne moji bratia. Z Rebelky sa stala mama a jej sny sa rozbili prudkými nárazmi o realitu.

 

/Ten štupel v bielom som ja/

 

Moje spomienky na spolužitie rodičov a aj na časy keď to poriadne škrípalo a už spolu nežili, by možno vydali na román, ale rané detstvo som mala pekné. Mama ma stihla vedome, či nevedome, mnohé naučiť. Niekedy sa pristihnem pri nejakom úkone a viem, že ona to robila presne tak isto.
Poznáte to, nie?
Mama je preč už päť rokov, otec do roka odišiel za ňou."
Mne ostali albumy s fotkami, blednúce spomienky a hromada udalostí minulých, ktoré zo mňa urobili tú, ktorou som dnes.
A uvažujem… O koľko iná som ja, ako bola moja mama? O koľko iná ako ja, bola ona?